Orol (Janko Kráľ)

Z Wikizdroje
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Vyletel orol ponad zem vysoko –
zem sa mu tratí, temer ju nevidieť.
Nehľadí na ňu – načože by hľadel:
má on pred sebou celkom inakší svet!
Načo by hľadel? Dolu on nezíde,
čo hnedky búrka, čo hneď orkán príde!

Kukaj, kukučka, ak kukú, tak kukú,
vešť sedliakovi, svojmu susedovi,
či on dožije ešte takto roku,
vešť v háji lásku svojmu šuhajkovi;
spievaj, sláviček, na zelenom kríčku
v tichej hustinke, keď všetko zaspáva,
s nocou povoľnou, ticho prichodiacou,
keď hora, pole v tíši usedáva;
spievaj, vyspevuj pokojnú pesničku,
osud môj inší, môj dom je vysoký,
nie to halúzka, nie to lísťa stromu,
nie to dolina, nie to háj hlboký,
nie je to hniezdo, nie to stromu temä –
môj dom, kde bývam, konca-kraja nemá!

Striasla sa lipa, šumel háj zelený,
belie sa domček a pri ňom mohyla;
striasla sa lipa, šumel háj zelený,
synovi svojmu mať prehovorila:
„Môj synak drahý, moje potešenie,
ak to uznávaš, že som ti ja mati,
prijmi poradu – ktože ti ju môže,
ak len nie tvoja vlastná mater dati –
prijmi poradu: ďaleko sa nepusť,
na šírom poli prítulky nenájdeš;
milý je domček, milá je rodina,
všetko ťa víta, kdekoľvek si zájdeš –
šíry svet chladný, chladnejšie prijíma,
a doma každý strom ťa vdačne víta!“
Mať moja drahá, môj všetok zlatý svet,
uznávam tvoju materinskú radu:
milý je domček, milá je rodina,
v cudzine žiadnej prítulky nedajú;
doma je pokoj, v svete búrky budú –
ale darmo je: kto proti osudu?

Nie mne súdené v domácom pokoji
časy prežívať života tichého,
napájať dumkou starodávnych časov
dušu pri ohni času večerného,
nie mne súdené žiť v tichej doline:
osud môj rastie v šírej pustatine!

Zafúkol vietor ponad háj zelený,
kníše sa javor ponad brezy, bory,
kníše sa, kníše, chýli sa ľahučko,
háju tichému orol prehovorí:
„Milý tvoj pokoj, hájiček zelený!
Každá halúzka s mocami divnými,
keď šumie, šumie, prebúdza dumania,
ktoré zahasli s časami dávnymi;
šumie, nešumie – tak je srdcu milo,
ak’ by sa dačo ale ako snilo.
Oj, zelen, zelen, hájiček zelený!
Okolo mňa sa chmáry čierne vijú,
znad mňa, spopod mňa hromy vyvierajú,
ja letím, letím, kým ma nezabijú.
Ja strechy nemám, ja kde sadnúť nemám,
hrom mi ukáže miesto, kde ležať mám.
Okolo mňa sa chmáry, hromy vijú,
ja letím, letím, kým ma nezabijú...